PAMIATKA ZOSNULÝCH A SVIATOK VŠETKÝCH SVÄTÝCH

V tichom premýšľaní a modlitbách sa k nim vraciame. Vzdávame im pamiatku, pretože v našich srdciach vždy majú svoje miesto. Prichádza čas ticha a my sa cítime, akoby sme boli bližšie ku  svojim koreňom  minulosti. Prichádza čas spomienok, ktoré otvárajú našu dušu a modlitba v žiari horiacich sviec otvára naše srdcia. Tieto dni sú naše cintoríny rozžiarené svetlom sviec, ktoré nám pripomínajú, že niekde, kde sú už naši zosnulí na nás čaká iný život, život, kde sú aj naši najbližší. Plameň svetla nás napĺňa  spomienkami a pripomína nám rodičov, ktorí nám dali život, spomíname na starých rodičov, niekto spomína  na svojich milovaných životných partnerov, s ktorými spoločne kráčali v dobách dobrých aj zlých. A azda najťažšia rozlúčka je rozlúčka s drahým dieťaťom, ktorého rodičom vzala neľútostná smrť, ktoré bolo ich radosťou, ale aj nádejou, že im bude oporou v dobách jesene ich života. Rovnako ťažko sa nás dotýka, keď nás navždy opustia naši súrodenci, s ktorými sme vyrastali v rodinnom kruhu. S láskou spomíname na ďalších príbuzných, na dobrých priateľov, známych, na všetkých ľudí, ktorí nám boli v živote blízki, a ktorých odchod zo života nás zasiahol  v našom srdci.  Aj teraz sa nám vracia bolesť, ktorú sme prežívali vtedy, keď nás svojou smrťou upozornili na to, aký rýchly a pominuteľný je náš život, a že len ten víťazí nad smrťou, kto ho prežil v láske a viere. Keď spomíname a vzdávame úctu tým, ktorí časť svojho života kráčali s nami, skloňme sa pred ich pamiatkou a spomínajme na svojich najbližších len s úctou a láskou.

 „Vedieť  uniesť svoj osud – o tom  to je. Netreba dávať hlasno  o sebe vedieť. Treba si zachovať  zdravý úsudok, treba premýšľať, čo  žijeme a prečo žijeme, veď život a smrť  sú prepojený oblúk, ktorý nás zvnútorňuje.“ (Milan Rúfus)

TVRDOŠÍNSKY DREVENÝ KOSTOL

Najstaršia historická stavebná pamiatka, ktorá stojí na územní mesta Tvrdošín, je drevený kostol z polovice 15. storočia, pôvodne zasvätený Oplakávaniu Krista, neskôr Všetkým svätým. Tvrdošín sám je najstaršie mesto na Orave a jedno z dvadsiatich najstarších miest na Slovensku. Hromadné nálezy predmetov, objavené v 19. storočí v blízkom okolí dokazujú už praveké osídlenie územia Tvrdošína, ležiaceho na sútoku dvoch riek a na strategickej obchodnej ceste vedúcej od Baltického mora až po Jadran. Bola tu colná stanica - tricezima, ktorá sa spomína s veľkou pravdepodobnosťou ako Toarsin a Doardi v Zoborskej listine z roku 1111. V listine Belu IV. z 11. augusta 1265 sa Tvrdošín už jednoznačne spomína ako Toardosina. Mestské práva dostal Tvrdošín r. 1369 od kráľa Ľudovíta I. a obnovený štatút mesta v decembri r. 1965. Po 74 rokoch sa v októbri roku 1996 mesto Tvrdošín opäť stalo sidelným mestom znovu vytvoreného okresu Tvrdošín.

Významným dňom v histórii tvrdošínskeho dreveného kostola bol 23. apríl 1995, kedy primátor mesta prevzal z rúk zástupcu paneurópskej organizácie EUROPA NOSTRA diplom „za zachovanie a vynikajúce zreštaurovanie tejto významnej pamiatky drevenej architektúry a jej vnútorné vybavenie tradičnou ručnou prácou“. V ten istý deň bola odhalená aj 22 cm široká okrúhla bronzová plaketa EUROPA NOSTRA AUSZEICHNUNG na južnom vchode do kostola, ktorá bude pripomínať nasledujúcim generáciám povinnosť aj naďalej sa starať o zachovanie tejto významnej slovenskej, ale teraz už aj európskej kultúrnej pamiatky.

V rokoch 1986 - 1993 boli vykonané rozsiahle opravy a rekonštrukcia niektorých častí stavby, sústredenie po desaťročia reštaurovaných častí mobiliáru a opätovné poskladanie celej vnútornej výzdoby, úprava terénu v najbližšom i vzdialenejšom okolí, opravy s výmenou krytiny a zakonzervovanie zvonice, bášt a oplotenia cintorína i štýlové architektonické zladenie Domu smútku, postaveného v období posledných rekonštrukčných prác, do jednoliateho, esteticky pôsobivého urbanistického celku.

Dnešná podoba kostola je renesančná úprava z rokov 1650 a 1653-1654, čo je vyryté na tráme víťazného oblúka zo strany svätyne. Raritou je barokový oltár z konca 17. a začiatku 18. storočia s bohatou sochárskou výzdobou bez polychrómie, teda s možnosťou vnímať krásu čistého lipového dreva a čistú rezbu tak ako tvorcovia tesne po ukončení rezbárskych prác. Ale vzácnejší bol pôvodný, menší gotický oltár, fragmenty z ktorého sa nachádzajú v Oravskej galérii v Dolnom Kubíne a v Múzeu krásnych umení v Budapešti, kde je aj pôvodný gotický oltárny obraz Oplakávanie Krista. K ostatným pozoruhodnostiam vnútornej výzdoby patrí neskoro-renesančná kazateľnica so sochami evanjelistov, cez šablóny maľované stallum - lavica v presbytériu, kazetový strop s maľovanými ružicami, jazdecký obraz svätého Juraja zabíjajúceho draka, oltárny obraz všetkých svätých s Ignácom z Loyoly v popredí, doskové maľby štyroch evanjelistov, Spasiteľa sveta, šiestich dvojíc apoštolov a sv. Pavla, ako aj rolverkové, pletencové a úponkové ornamenty okolo nich.

Kostol je dielo, ktoré esteticky pôsobí spojením viacerých druhov umenia. Vo vzájomnom súlade pociťujeme krásu architektúry, maľby aj sochárskej tvorby. Umenie majstrov niekoľkých storočí a rôznych foriem prejavu sa tu spája do jednotnej komplexnej sily. Je to dielo jedinečné, celkom pôvodné, neopakuje sa ani v príbuznej variácii. Vychádza z čistých slohových prvkov a vyhýba sa ľudovej tradícii. Vytvára vlastné umelecké hodnoty odlišné od bežného vidieckeho prostredia. Preto toto dielo priam volalo po záchrane.

Drevený kostol Všetkých svätých bol po zreštaurovaní znovu vysvätený 1. novembra 1993 a slúži, tak ako v minulosti, raz v roku veriacim na bohoslužobné obrady v týždni okolo 1. novembra – dňa Všetkých svätých.