Mesto Tvrdošín
Trojičné námestie 185/2
027 44 Tvrdošín
Vítame Vás na stránke mesta Tvrdošín
Adresa
Mesto Tvrdošín
Trojičné námestie 185/2
027 44 Tvrdošín
Tel.: 043/530 90 11
Fax: 043/532 21 07
Mail: tvrdosin@tvrdosin.sk
Mesto Tvrdošín má nielen bohatú históriu, ale bolo rodiskom či pôsobiskom mnohých dejateľov, ktorí sa významnou mierou zapísali do našich národných dejín, cirkevných i kultúrnych.
Na základe bádania z prameňov sme doteraz zaevidovali a spracovali v podobe samostatných biografických hesiel 28 dejateľov, ktorí sa v Tvrdošíne narodili, alebo tu pôsobili a umreli, medzi nimi osobnosti od 17. storočia až do súčasnosti.
Zaradili sme tu aj významné osobnosti z niekdajších obcí, dnes mestských častí Krásna Hôrka a Medvedzie. Ide o dejateľov s uzavretým životom a dielom, teda už nežijúce osobnosti. Aj napriek snahe v niektorých heslách sa nám nepodarilo spracovať komplexný životopis, ba niekde nám chýbajú aj základné dáta o narodení a úmrtí, ktoré bude treba v budúcnosti doplniť na základe detailnejšieho pramenného a genealogického bádania.
Takýto výskum iste odhalí ďalšie osobnosti, najmä cirkevných činiteľov, učiteľov, literátov i umelcov, o ktorých dodnes nič nevieme. Z významných cirkevných dejateľov, ktorí pôsobili v Tvrdošíne, je potrebné spomenúť Andreja Hlinku, Jána Vojtaššáka a Františka Tondru.
Bakoš, Ľudovít- kultúrno-osvetový pracovník, kňaz (22.3.1911 Krásna Hôrka - 7.1.1965 Krásna Hôrka). Po absolvovaní teologických štúdií bol v roku 1936 ordinovaný za kňaza v Spišskej Kapitule. Potom pôsobil dva roky ako kaplán v Rabči, od roku 1939 prvý farár v Breze po osamostatnení brezanskej farnosti, kde pôsobil do roku 1952, potom žil v rodisku. Ako duchovný správca farnosti v Breze pričinil sa o obnovu kostola, o vybudovanie fary a rozšírenie cintorína, pripravil duchovné misie (1942, 1945, 1952). Okrem toho sa sústavne venoval výchovnej a kultúrnej práci medzi obyvateľstvom, zvlášť sa zaslúžil o organizovanie divadelných predstavení.
Belan, Ctibor– akademický maliar (29.9.1920 Močiar – 24.6.1991 Bratislava).Po maturite študoval v Bratislave, vo Viedni a v Prahe. Spočiatku sa venoval sociálnej tematike, neskôr prostrediu súčasného života. Z jeho obrazov sú známe:Prechod partizánov cez Čierny Váh, Krompašská vzbura, Posledná zima, Ťažký priemysel. Svoje obrazy vystavoval v Indii, Moskve, Budapešti, Varšave a v Číne. Okrem maľby sa zaoberal aj leptaným sklom. Vyhotovil leptané okná pre hotel Devín v Bratislave, leptanú stenu pavilóna Čsl.vyslanectva vo Venjane.Stal sa životným partnerom, radcom a náročným kritikom Márie Medveckej. Bol jedným zo spoluzakladateľov Oravskej galérie v Dolnom Kubíne a jej expozícií.
Bernolák, Pavol– katolícky kňaz (1729 Slanica – 4.9.1796 Tvrdošín).Pochádzal zo zemianskeho rodu. V rokoch 1736-37 študoval na nižšom Gymnáziu v Ružomberku, kde je zapísaný ako „nobilis Slanicensis“,potom absolvoval teológiu ako chovanec Pázmánes vo Viedni.Po štúdiách pôsobil najprv ako kaplán a v rokoch 1755 – 1796 ako katolícky farár v Tvrdošíne, kde sa zaslúžil o postavenie veľkého murovaného kostola v rokoch 1766 – 1770, ktorý vymaľoval tvrdošínsky maliar Karol Mayer.
Branický, Michal– prekladateľ,učiteľ (25.9.1877-13.1.1937 Bratislava, pochovaný v Tvrdošíne). V rokoch 1889-93 študoval na Gymnáziu v Trstenej, 1893-97 na Učiteľskom ústave v Lučenci. 1897-99 učil na ľudovej škole v Krásnej Hôrke, 1899-1919 v Ústi nad Oravou. Ako prvý školský inšpektor v Trstenej pôsobil v rokoch 1919-29, 1929-33 v Bánovciach nad Bebravou. Od roku 1933 žil v Tvrdošíne. Aktívny osvetový pracovník, na Orave nacvičoval divadlá, šíril poľnohospodársku osvetu.
Bušša, Viktor- odborný spisovateľ, regionálny historik, právnik (18.11.1919 Tvrdošín - 13.11.1986 Bratislava) R.1935 - 1941študoval na gymnáziu v Dolnom Kubíne, r.1941 na Prírodovedeckej fakulte, r.1942 - 1946 na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Od roku 1946 pracoval ako referent na Povereníctve sociálnej starostlivosti, r.1955-1968 v Slov. plánovacej komisii, r.1969 - 1979 na Ministerstve práce a sociálnych vecí v Bratislave. Odborník v oblasti pracovného práva, plánovania práce a miezd, autor odborných príručiek a príspevkov o mzdovej politike, o problematike práce a miezd a i. Literárne činný, písal básne, venoval sa regionálnemu výskumu, autor monografie o Tvrdošíne (1967).
Cieker, Jozef- diplomat (21.6.1907 Krásna Hôrka-20.1.1969 Madrid).Študoval na Právnickej fakulte v Bratislave a Dijone. Bol predsedom Ústredia slovenského katolíckeho študentstva. Po získaní doktorátu sa stal úradníkom Slovenskej ligy v Bratislave, po roku 1933 úradníkom na Ministerstve zahraničia v Prahe. Za Slovenského štátu bol vyslancom v Belehrade, Záhrebe a od apríla 1944 v Madride, kde žil do svojej smrti. Tu sa stal riaditeľom katolíckeho internátu pre vysokoškolákov zo strednej a východnej Európy. Jeho doktorskú dizertáciu Slovenská otázka vydala v roku 1935 Slovenská liga v Bratislave. V emigrácii vydal knihu vstup Slovákov do kresťanskej pospolitosti národov (Madrid 1951).Ako člen Slovenskej národnej rady písal články o slovenskej otázke v 20.storočí a o komunizme v strednej a východnej Európe.
Čaplovič, Elek (Alex, pseud.E. Zeman) - publicista, národovedec, úradník (16.1.1810 Jasenová - 11.6.1872 Tvrdošín). Študoval na gymnáziách v Prešove, Levoči, a v Kežmarku. Po štúdiách pôsobil ako horár Oravského panstva, neskôr št. úradník na viacerých miestach, v 50. rokoch 19. stor. prísediaci urbárskeho súdu v Balážskych Ďarmotách, v 60. rokoch hl. slúžny v Dolnom Kubíne, na dôchodku hospodáril na majetku v Porube Geceli. Ako národovec bol členom Tatrína, spoluzakladateľom MS a slov. gymnázií v Martine a v Revúcej, zaslúžil sa o hospodársky rozvoj Oravy, najmä ovocinárstva a včelárstva. Predplácal a šíril slov. tlač, prispieval hospodárskymi článkami do slov. novín (Obzor, Slov. noviny).
Frauwirth, Marek- študent (8.12.1911 Zakopane - 17.11.1939 Praha). Marek sa narodil Chave a Henrikovi Frauwirthovým v roku 1911 v poľskom Zakopanom, kam sa rodina presťahovala z Bardejova. Mal šesť súrodencov, štyroch bratov a dve sestry. Po začiatku prvej svetovej vojny, keď otec narukoval, sa rodina presunula späť na Slovensko - do Tvrdošína. 17.11.1939 bol spolu s ôsmimi ďalšími predstaviteľmi študentskej obce v československu popravený nacistickým gestapom bez súdu niekoľko hodín po zadržaní v areáli kasární v Prahe - Ruzyňi.
Gebura, Jozef- regionálny historik, bankový úradník (okolo roku 1874 Tvrdošín -31.5.1953 Žilina). Študoval na Obchodnej akadémii v Prahe, pôsobil v peňažníctve, do roku 1937 bol riaditeľom odbočky Slovenskej banky v Trstenej, potom pôsobil v Žiline. Bádateľ v oblasti regionálnych dejín Oravy, spolupracoval s A. Kavuljakom. Zhromažďoval odpisy starých listín a prameňov k oravským dejinám, ktoré zostali v rukopise, napríklad zbierka listín k dejinám oravských obcí (13.-15. stor.), písomnosti k dejinám v Tvrdošíne, Trstenej, ev. fár na Orave a iné (uložené sú v dokumentácii Oravského múzea na Oravskom hrade).
Gessay, Ignác- novinár, redaktor, krajanský pracovník v USA, politik (17. 6. 1874 Tvrdošín - 12. 8.1928 Bratislava). V 1880 - 85 navštevoval Ľudovú školu v Tvrdošíne, 1886-90 študoval na Gymnáziu v Trstenej, 1890-91 na Učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule, 1891-94 v Jágri. Po štúdiách pôsobil ako učiteľ na Orave (Liesek, Štefanov nad Oravou, Tvrdošín-Krásna Hôrka, Ústie nad Oravou) a v Zemplíne. Roku 1898 odišiel do USA a bol učiteľom v Olyphante, 1900-10 ako redaktor Amerikánsko-slov. novín v Pittsburghu, 1903-19 redaktor Slovenského denníka, z toho 1910-19 jeho hlavný redaktor, 1908 redaktor Raráška, od 1913 hlavný redaktor New-Yorského denníka, 1911 Národných novín, orgánu Národného slovenského spolku, 1915 spoluzakladateľ a 1915-18 redaktor Denného hlasu, stredoškolského časopisu Mládež, 1918 zakladateľ Nového Slovenska, orgánu Slovenskej ligy v Amerike, 1918-19 jeho redaktor, 1919 člen čs. delegácie na mierovej konferencii v Paríži, 1920 organizoval repatriáciu slovenských vysťahovalcov z USA, 1920-22 vydával informatívny časopis o slovenských vysťahovalcoch Americký Slovák v Bratislave. Po 1914 spoluorganizátor prvého čs. zahraničného odboja; 1918 signatár Pittsburskej dohody a člen Čs. národnej rady v USA. Roku 1920 založil Slovenskú ligu na Slovensku.
Gessay, Ján J. (Gešaj) - krajanský pracovník v USA, redaktor (16. 3. 1877 Tvrdošín - ? USA). Pôsobil v krajanskom hnutí Slovákov v Amerike, roku 1910 vydával v Pittsburghu mesačník Mládež, roku 1912 redigoval v Scrantone mesačník Nová vlasť.
Gessay, Vladimír (28. 10.1904 – 13. 12. 1987 )-syn významného amerického Slováka Ignáca Gessaya, signatára Pittsburskej dohody, pre aktivity otca v Slovenskej lige bol bývalým režimom vymazaný z dejín slovenského výtvarného umenia; Vyštudoval: súkromnú maliarsku školu Gustáva Mallého v Bratislave, Akadémiu výtvarných umení v Prahe, 1922 - 1924 u Jakuba Obrovského,1925 - 1930 u Maxa Švabinského;Académie Julien v Paríži (1930 -1931) u J. - P. Laurensa; Účasť na výstavách: • Praha 1931 (Výstava Slovenska), Bratislava 1936 (Krajinská výstava) New York 1938 (Slovenské umenie), Vystavoval spoločne na výstavách Umeleckej besedy slovenskej a Spolku slovenských umelcov. Vladimír sa narodil 28. októbra 1904. Vladimir zomrel 13. decembra 1987 83 rokov. Posledné známe bydlisko Vladimíra Gessay je Carmichael, Sacramento County, CA 95608.
Haluška, Štefan- katol. kňaz (27. 5. 1857 Tvrdošín - 10. 10. 1925 Dolný Kubín). Vyštudoval katolícku teológiu v Spišskej Kapitule, 1881 vysvätený za katol. kňaza. Pôsobil ako kaplán vo Veličnej, Zázrivej, Jablonke, Čimhovej, roky 1889-97 farár v Hladovke, 1897-1917 v Orávke (Poľsko), od roku 1917 farár a dekan v Dolnom Kubíne. Venoval sa štúdiu dejín Oravy, spolupracoval s Jozefom Kohuthom. Napísal štúdiu o pomeroch na Orave pred reformáciou (Pútnik svätovojtešský, 1907) a o kostole v Orávke (Árvamegyei almanachu, 1912). Zostavil výťah z historických prác J. Kohutha, ktoré zhrnul J. Hradský do rukopisu diela O počiatkoch, vývoji a duševnom stave Spišskej Kapituly (Additamenta ad imitia..., 1903). Iniciátor a aktívny účastník osláv A. Bernoláka v Slanici (1913) a A. Radlinského v Dolnom Kubíne (1917). Predseda Spolku Oravského múzea. Prispieval historickými a náboženskými článkami do kalendárov a časopisov (Svätá rodina, Posol Božského Srdca Ježišovho, Literárne listy, Duchovný pastier a i.).
Hamerník, Matej- národno-osvetový pracovník, katolícky kňaz (1769 Tvrdošín - 26.6.1821 Šúrovce). Po absolvovaní gymnázia študoval teológiu v generálnom seminári v Bratislave, r.1793 vysvätený za r.k. kňaza. Pôsobil ako kaplánv Starej Turej, r.1794 v Sobotišti, r.1795 v Cíferi, r. 1799 - 1811 administrátor a potom farár v Šúrovciach. Prívrženec bernolákovského hnutia, r.1792 - 1796 člen Slov. učeného tovarišstva.
Havránek, Otakar- priekopník turistiky (22. 4. 1900 Praha - 14. 10. 1983 Tvrdošín). Študoval na Učiteľskej akadémii v Kutnej Hore, od roku 1919 až do svojej smrti pôsobil ako učiteľ v Tvrdošíne, kde sa venoval kultúmo-osvetovej práci, ale najmä turistike. Roku 1931 bol spoluzakladateľom i predsedom Klubu čs. turistov v Tvrdošíne, zaslúžil sa o vybudovanie prvej turistickej chatky na pravej strane riečky Oravice (1933) i neskoršej chaty v Oraviciach, postavenej v rokoch 1947-48. S priekopníkmi turistiky na Orave Maťašákom, Ťatliakom, A. Kocianom a i. už v 20. rokoch prvýkrát vyznačkovali Roháče, podporoval výstavbu Ťatliakovej chaty.
Kocyan Anton (Kocyan Antoni) - lesník, zoológ, preparátor, vynikajúci znalec tatranskej prírody (8.8.1836 Maków Podhalański (Poľsko) – 22.12.1916 Mokraď, časť Dolného Kubína).
V r. 1841–1849 chodil do základnej školy (Hauptschule) vo Wadoviciach. Od r. 1859 do r. 1870 pôsobil v poľských Tatrách, najprv, do r. 1863 ako zamestnanec železiarskej fabriky, ktorá patrila vtedajším majiteľom panstva v Zakopanom, Homolacsovcom. V r. 1861 sa tu stretol so zoológom Ernstom Schauerom, ktorý ho naučil preparovať vtáky a cicavce a vzbudil v ňom záujem o ornitológiu. V januári 1863 sa zúčastnil s Bronislavom a Stanislavom Homolacsovými v „Powstaniu Styczniowym“ proti ruskej cárskej nadvláde a bol aj krátko väznený. Od r. 1864 začal na Homolacsovskom panstve pracovať ako lesný praktikant, neskôr lesný adjunkt v Zakopanom a revírny lesník v Kościelisku. Od r. 1870 pôsobil ako podhorár v Oraviciach na Orave, kde ho pozval osobitným listom vtedajší majiteľ oravského panstva, gróf Edmund Zichy. Ten v tom čase zakladá na Oravskom hrade v Oravskom Podzámku múzeum a potrebuje aj zručného preparátora. V r. 1885 prechádza Kocyan do Zuberca, kde pracuje až do svojho penzionovania v r. 1910. Vtedy sa sťahuje do Mokrade, kde aj zomiera a je pochovaný. Kocyan skúmal hlavne vtáky a cicavce a jeho publikácie, ale aj preparáty, sú doteraz oceňované ako základný zdroj informácií o vtedajšej faune poľských aj slovenských Tatier. Napísal o nich viacero článkov vo vedeckých časopisoch vychádzajúcich v Poľsku, Rakúsko-Uhorsku a Nemecku. Cenné sú aj jeho každoročne publikované fenologické hlásenia o prílete a odlete jednotlivých druhov vtákov. Jeho preparáty zvierat tvorili základ zoologických zberov v Oravskom múzeu, v Karpatskom múzeu v Poprade a v Muzeu Tatrzańskom im. Dra Chałubińskeho v Zakopanom, no dostali sa aj do Národného múzea v Budapešti, Viedne, Martina, Prahy, ako aj do vtedajších múzeí vo Varšave, Krakove, Ľvove, Berlíne, Londýne, Oradey, Denveri, či do rôznych škôl. Za svoju celoživotnú vedeckú prácu ho ocenili viaceré vedecké spoločnosti svojím členstvom, napr. Towarzystwo leśne Galicyi zachodnej (r. 1865), Komisyia Fizyograficzna c. k. Towarzystwa Naukowego Krakowskiego (1867), K. u. k. Geologische Reichsanstalt vo Viedni (1867), Ornithologische Verein vo Viedni (r. 1882) či Magyar ornithologiai központ (1896). Získal tiež viaceré medaily a diplomy. V r. 1966 mu bola odhalená na bývalej budove lesnej správy v Oraviciach pamätná tabuľa. Jeho meno je tiež od r. 2012 na pamätnej tabuli významných prírodovedcov v Botanickej záhrade Štátnych lesov TANAPU v Tatranskej Lomnici. V r. 2009 poľský Tatrzański park narodowy a Muzeum Tatrzańskie im. Dra Chałubińskiego otvorili v Zakopanom - Kuźniciach stálu výstavu jeho muzeálnych zberov pod názvom „Kolekcja Antoniego Kocyana“. Ako nesporná kapacita vtedajších Tatier bol často navštevovaný v Oraviciach a v Zuberci viacerými vedeckými pracovníkmi z Maďarska, Rakúska, no najmä z rodného Poľska. Prichádzali k nemu nielen zoológovia prof. Wrześniowski, Tschusi zu Schmidhoffen, dr. Madarász, ale aj významný poľský lekár, botanik a v tom čase aj najrešpektovanejšia tatranská osobnosť, prof. Tytus Chałubiński. Boli tu aj prof. August Wrześniowski, dr. Justyn Karliński, prof. Antoni Rehman, prof. Jozef Rostafiński, dr. Marian Łomnicki, prof. Jan Gwalbert Pawlikowski či Andrej Kmeť. Z umelcov tu bol Henryk Sienkiewicz, Helena Modrzejewska, Kazimierz Tetmajer, Wojciech Kossak, Jan Grzegorzewski, Walery i Stanislaw Eljasz-Radzikowski, Stanislaw Barabasz. Na prírodovedeckú dráhu sa dal aj jeho syn Anton Kocian – stredoškolský profesor biológie, geológie, zemepisu, prírodovedec, ochranca prírody, muzeológ, turistický činovník (13.6.1900 Zuberec – 28.3.1984 Trstená), ale aj jeho vnukovia Prof. RNDr. Ľudovít Kocian, CSc., (24.12.1947 Trstená) a Jaroslav Kocian, RNDr. (18. 9. 1949 Trstená) geograf, ochranca prírody, muzeológ.
Konfal, Jozef- osvetový pracovník, učiteľ (8. 1. 1868 Bobrovec - 17. 4. 1946 Tvrdošín). Dcéra Mária Kratochvílová (1893-1979), logopedička, syn Július Konfal (1897-1982), lesný odborník. Študoval na Učiteľskom ústave v Spišskej Kapitule, ktorú absolvoval roku 1889, po štúdiách pôsobil ako učiteľ v Krásnej Hôrke, neskôr v Podvlku, od roku 1897 až do penzionovania v Tvrdošíne. Agilný pedagogický pracovník, po 1919 predseda Zemského učiteľského spolku na Orave.
Konfal, Július- lesný odborník (3. 2. 1897 Krásna Hôrka - 4. 9. 1982 Bratislava). Otec Jozef Konfal (1860-1946), matka Mária, rod. Kunová (1869-1953), mal 5 súrodencov, z nich Mária Kratochvílová (1893-1979), logopedička. Študoval na Gymnáziu v Trstenej a v Budapešti; roky 1917-23 na Vysokej škole baníckej a lesníckej v Banskej Štiavnici a v Šoprone, 1924 vykonal štátnu skúšku v Budapešti, lesný inžinier. Po štúdiách pôsobil na Otave ako zamestnanec Oravského komposesorátu, bol správcom lesnej železnice Lokca-Oravská Lesná; od roku 1933 železnice Lokca-Oščadnica, 1945-48 vedúci stavebného oddelenia Riaditeľstva Oravského komposesorátu v Oravskom Podzámku, od roku 1948 pracovník, neskôr vedúci stavebného odboru Ústredného riaditeľstva štátnych lesov v Bratislave, 1956 technik pre lesné železnice Hlavnej správy lesov Povereníctva poľnohospodárstva a lesného hospodárstva, od roku 1959 vedúci oddelenia technického rozvoja a výstavby, od 1960 na dôchodku. Zameral sa na výstavbu a prevádzku lesných železníc, autor predpisov o ich prevádzke a údržbe.
Kovalik, Ján- cirkevný hodnostár (1755 Tvrdošín - 28. 5. 1821 Budín). Študoval teológiu na generálnom seminári v Bratislave, po vysvätení za katolíckeho kňaza bol roku 1791 zaradený do diecézy vojenskej správy, od roku 1799 bol poľným kaplánom Stýrayho pešieho pluku a ako vojenský kňaz pôsobil na rozličných miestach Uhorska, Chorvátska, Slavónie a Banátu, generálny vojenský vikár, roku 1804-10 bol farárom vojenského kostola v Budíne, od roku 1810 rektorom mariánskeho seminára v Trnave, roku 1812 vojenský biskup. Roku 1807 vymenovaný za bratislavského kanonika, 1810 ostrihomský kanonik, 1812 titulárny ostrihomský biskup, 1821 radca kráľovskej miestodržiteľskej rady v Budíne. Významný cirkevný činiteľ, ktorý sa hlásil k slovenskému národnému životu a k bernolákovskému hnutiu.
Kratochvílová, Mária- učiteľka, logopedička (27. 9.1893 Krásna Hôrka - 25. 5. 1979 Bratislava). Študovala na Učiteľskom ústave v Šoprone, potom pôsobila ako učiteľka na ľudových školách v Drietome, Slanici, Kline pri Námestove, Terchovej, Sedliackej Dubovej, Košiciach, roku 1938 prešla do Bratislavy, tam pôsobila najskôr ako učiteľka, potom riaditeľka školy na Gorazdovej ulici, 1952-77 logopedická pracovníčka na základných školách v stredisku pre rečové postihnuté deti predškolského veku na IV. poliklinike v Bratislave. Vynikla v logopedickej praxi, skúsenosti z nej využila v spolupráci na diele R. Kratochvíla Veľká logopédia (Reč dieťaťa). Úzko spolupracovala s lekárkou-foniatričkou V. Nádvorníkovou. Roku 1976 vyznamenaná titulom zaslúžilá učiteľka.
Kristofčák, Michal- osvetový pracovník, katolícky kňaz (1816 Oravská Polhora - 4. 3. 1886 Tvrdošín). Vyštudoval teológiu, roku 1840 vysvätený za katolíckeho kňaza. R. 1840-85 pôsobil ako farár a napokon dekan v Tvrdošíne. Zaslúžil sa o založenie a rozšírenie Spolku miernosti, ktorý existoval v Tvrdošíne aj po 1. svetovej vojne. Patril medzi popredných obyvateľov Tvrdošína a roku 1871 bol členom obecného zastupiteľstva. Zakladateľ Spolku sv. Vojtecha, člen jeho výboru (1873-76).
Kršák, Ján(pseud.: Ján Slavoľub Kršák, J. SI. Vavřinec, Rudzan) - spisovateľ pre deti, prekladateľ, katolícky kňaz (15. 8. 1844 Tvrdošín - 7. 6. 1919 Lutila). Teológiu študoval v Banskej Bystrici, pre národné presvedčenie musel seminár načas opustiť, 1867 vysvätený za katol. kňaza. V 1867-76 bol študijným prefektom a prof. bohoslovia v seminári v Banskej Bystrici; 1877-91 pôsobil ako farár v Rudne nad Hronom, 1891 farár, od 1896 dekan v Lutile, od 1899 rekovský archidiakon a okr. škôldozorca. Literárne činný, k básnickej tvorbe ho podnecoval A. Sládkovič. S J. L. Beľlom a O. Černianskym pripravil zborník veršov pre mládež Jarnie kvety (1863), ktorý vydal Samovzdelávací krúžok bohoslovcov. Verše a hádanky uverejňoval v časopisoch Zornička (1912,1914) a Vydrove besiedky (1912). Autor vyše 50 článkov s výchovnou, mravoučnou a náboženskou tematikou v časopisoch Cyrill a Method (1864), Vojtech (1864-66), Katolícke noviny 1870-83), Pútnik svätovojtešský (1873), Kazateľ (1874), Kazateľňa (1882-89).
Kubáni, Ján Nepomuk- cirkevný činiteľ (18. a 19. storočie). Pôvodom z Tvrdošína, vyštudoval teológiu, roku 1777 promovaný za doktora filozofie. Roku 1790 bol katolíckym farárom v Zázrivej, 1796 v Lipnici, vicearchidiakon hornej Oravy, stoličný asesor. 1818-23 pôsobil ako profesor bohosloveckého seminára v Spišskej Kapitule.
Kubáni, Jozef- náboženský spisovateľ, prekladateľ, katolícky kňaz (10. 1. 1771 Tvrdošín - 2. 4. 1839 Cífer). V rokoch 1788-92 študoval teológiu na generálnom seminári v Bratislave, 1793 vysvätený za katolíckeho kňaza. V 1794-96 pôsobil ako kaplán v Nagymarosi, od roku 1796 v Budmericiach a od roku 1799 až do svojej smrti farár v Cíferi. Aktívny dejateľ bernolákovskej generácie na bratislavskom generálnom seminári, zakladajúci člen Slovenského učeného tovarišstva. Vydal modlitebnú knižku Modlitbi k pomoci a k rozmnožení pobožnosti nemocních... (1815), nenotovaný spevník Duchovné krest. katolícke pesnički k službám božím (1819).
Kukorelli, Ľudovít- vojak (8. 10. 1914 Krásna Hôrka - 24. 11. 1944 Habura). Po štúdiách v Košiciach nastúpil vojenskú prezenčnú službu. Pôvodne bol vojenským letcom z povolania. Zapojil sa do ilegálneho hnutia v slovenskej armáde. Organizoval spravodajskú sieť, zaisťoval prísun finančných a materiálnych prostriedkov pre rodiny politických väzňov. Po odhalení sa pokúsil o útek do Sovietskeho zväzu. Bol zatknutý a väznený. Podarilo sa mu ujsť, avšak bol opäť zatknutý. Po opakovanom úteku sa dostal na východné Slovensko, kde organizoval partizánsku skupinu Čapajev, ktorej bol náčelníkom. Ľ. Kukorelli zahynul za doposiaľ nevyjasnených okolností počas náročného bojového presunu partizánov 24. novembra 1944 v Habure, okres Humenné. Pochovaný je v Košiciach. Ako jediný účastník SNP mal pohreb v košickom Dóme sv. Alžbety. Bol povýšený in memoriam do hodnosti majora. Na návrh Ministerstva obrany SR, ale najmä na základe podnetov Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a iniciatív miestnych odborov i predstaviteľov Matice slovenskej bol Ľ. Kukorelli prezidentom SR Andrejom Kiskom povýšený dňa 29. 8. 2018 do hodnosti brigádneho generála in memoriam.
Lajš, Jozef- učiteľ, rozhlasový pracovník, redaktor (28.1.1926 Tvrdošín - 4.2.2009 Bratislava - Petržalka). Študoval na gymnáziu v Dolnom Kubíne, kde r.1946 maturoval, popri zamestnaní študoval najprv na Pedagogickej fakulte a potom na Právnickej fakulte UK v Bratislave. Po zložení diferenciálnych učiteľských skúšok pôsobil ako učiteľ v Lokci, Lednických Rovniach, a v Tvrdošíne, niekoľko rokov pracoval na odbore školstva Okr. národného výboru v Trstenej. Od r. 1956 pracoval ako redaktor v Čs. rozhlase v Košiciach, kde bol neskôr vedúcim redaktorom a zástupcom riaditeľa, od r. 1969 bol riaditeľom Strednej ekonomickej školy v Košiciach, r.1972 zastával funkciu odborného poradcu na Úrade vlády SSR v Bratislave, neskôr bol šéfredaktorom spravodajstva Čs. rozhlasu na Slovensku, od r.1980 zástupcom šéfredaktora tlačovej agentúry Orbis v Prahe. V publicistickej a redaktorskej práci, v úvahách a komentároch sa orientoval na vnútornú politiku, najmä na školskú problematiku, známy autor Živých slov v bratislavskom rozhlase, jeho komentáre našli ohlas v tlači takmer vo všetkých krajinách Európy i mimo nej.
Lippay, Karol- verejný činiteľ (nar. okolo 1791 - ?). V revolúcii 1848-49 ako tvrdošínsky richtár bol na strane hurbanovských slovenských dobrovoľníkov, roku 1849 maďarskými gardami zatvorený, väznený v Ružomberku, Banskej Bystrici, na Zvolenskom zámku, v Šahách, Pešti a Segedíne, odkiaľ ho prepustili 26. 7. 1849.
Medvecká, Mária- akademická maliarka, národná umelkyňa (11. 10. 1914 Medvedzie - 23. 4. 1987 Bratislava). Detstvo prežila v Medvedzí. Po maturite na Gymnáziu v Košiciach študovala na Pedagogickej akadémii v Bratislave, ktorú ukončila v roku 1934. Vrátila sa na rodnú Oravu, kde 8 rokov učila v Zubrohlave, Tvrdošíne, Jablonke a v Námestove. Popri svojom zamestnaní sa venovala maľovaniu. Krása krajiny, ľudovej architektúry a najmä postavy a tváre ľudí vypĺňali jej skicáre a urýchľovali rozhodnutie o ďalšom životnom poslaní. Keď jej to finančné možnosti dovolili, zapísala sa na Oddelenie kreslenia a maľby SVŠT v Bratislave (1942), kde pôsobil ako profesor G. Mallý, M. Schurmann, A. Struhár a neskôr aj J. Mudroch. Po vojne pokračovala na Akadémii výtvarných umení vo Viedni u profesora Andersona. Štúdiá ukončila v roku 1948 v Bratislave a v tom istom roku tu usporiadala svoju prvú samostatnú výstavu. Od roku 1950 pracovala na Orave, ktorá prežívala rozsiahle premeny. Jej prvým maliarskym ateliérom sa stala stavba Oravskej priehrady, kde takmer po dvojročnom pôsobení usporiadala výstavu priamo na pracovisku. Viac diel namaľovala v Kovohutách v Istebnom. Do konkrétneho prostredia stavia ľudí a to bez patetického idealizovania s hlbokým pochopením ich vnútorného sveta. V tom spočíva hĺbka realistického cítenia Márie Medveckej. K vlastnej maliarskej reči sa dostala úporným hľadaním, zápasmi i objavmi, čo sa neobišlo bez trýznivých pocitov, pochybností a neistoty, sprievodných znakov každej tvorby. Stala sa predstaviteľkou realistickej orientácie slovenského výtvarného vývinu 20. storočia. V tvorbe 60. a 70. rokov sa zamerala na cyklické spracúvanie motívov z Oravy, žánrové portrétne štúdie, figurálne kompozície, krajinomaľby a kvetinové zátišia. V jej tvorbe sa odráža aj SNP a mierová tematika. Zúčastnila sa kolektívnych výstav výtvarného umenia doma i v zahraničí. V roku 1979 bola sprístupnená verejnosti trvalá expozícia Oravskej galérie - Galérie Márie Medveckej. Je to autobiografická expozícia z celoživotného diela maliarky.
Novácky, Ján Martin- botanik, vysokoškolský profesor (11. 11. 1899 Tvrdošín - 19. 8. 1956 Sliač). Základnú školu navštevoval a gymnaziálne štúdiá absolvoval v Prievidzi, kde 1917 maturoval. Od roku 1919 študoval prírodné vedy na univerzite v Budapešti. Štúdiá skončil roku 1923 na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako profesor na gymnáziách: 1923-24 v Košiciach, 1925-26 v Břeclave, 1926-28 v Rimavskej Sobote, 1928-35 úradník na referáte MŠANO v Bratislave, potom riaditeľ gymnázií, 1936-38 v Prievidzi, 1939-41 v Žiline, 1942-45 v Bratislave. 1946-48 prof. a prvý rektor Vysokej školy poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach, 1948-49-Jej prorektor. V roku 1948 sa stal profesorom Pedagogickej fakulty, 1954-56 vedúci Katedry botaniky, súčasne 1950-56 riaditeľ Botanickej záhrady UK v Bratislave. Popri pedagogickej práci sa venoval fytogeografickému a floristickému výskumu a spracovaniu kveteny celého Slovenska, osobitne v oblasti hornej Nitry, Malej Fatry a prírodnej rezervácie Šúr pri Svätom Jure pri Bratislave. V posledných rokoch života sa zaoberal bryologickým výskumom na východnom a strednom Slovensku. Zakladateľ Botanickej záhrady UK v Bratislave. Jeden zo zakladateľov ochranárskeho hnutia na Slovensku. Ochranu prírody a kultúrnych pamiatok považoval za neoddeliteľnú súčasť národnej kultúry. Autor stredoškolských učebníc botaniky a vysokoškolských učebných textov, prekladateľ a spoluautor stredoškolských učebníc prírodopisu, vydal Slovenskú botanickú terminológiu (1954), pripravoval Kľúč na určovanie rastlín.
Novácky, Koloman- včelársky odborník (24. 5. 1897 Tvrdošín - 22. 11. 1969 Bojnice). Anton Novácky, otec, daňový úradník (1866-1942), matka Adalberta, rod. Kiszelyová (1862-1947), brat Ján Martin (1899-1956), botanik. Ľudovú školu navštevoval v Bytči. Študoval na Gymnáziu v Trenčíne, neskôr v Prievidzi. V 1914 roku začal študovať právo na Alžbetínskej univerzite v Bratislave, dokončil na Právnickej fakulte UK, 1922 JUDr. Od roku 1922 pôsobil ako notársky koncipista v Prievidzi, v Liptovskom Mikuláši, v Bratislave, od 1926 roku advokát v Prievidzi, do 1945 majiteľ advokátskej kancelárie; po roku 1948 robotník v tehelni, 1957-61 vedúci sekretariátu, neskôr pracovník Slovenského zväzu včelárov. Organizátor slovenského včelárstva, zaslúžil sa o výstavbu včelárskej paseky v Kráľovej pri Senci. Po roku 1938 zorganizoval jej presťahovanie a vybudovanie novej paseky na Púšti pri Prievidzi. Zakladateľ družstva na výrobu včelárskych potrieb a predajne družstva v Prievidzi. Od roku 1929 sa usiloval o založenie výskumného ústavu včelárskeho na Slovensku, podporoval výskumnú stanicu v Liptovskom Hrádku. Pričinil sa o založenie a rozvoj plemenného chovu včiel na Slovensku, viedol kurzy chovu včelích matiek, odchoval kmeň Elena. Propagoval progresívne smery vo včelárstve, organizoval odborné školenie na včelárskej výstave vo Viedni, 1927 na všeslovanskom zjazde v Prahe, neskôr na zjazdoch v Poznani a v Belehrade, 1938 predseda medzinárodnej konferencie o tlmení chorôb včiel v Prahe. Od roku 1930 zodpovedný redaktor, 1936-59 hlavný redaktor časopisu Slovenský včelár, neskôr Včelár; 1930-59 zostavovateľ slovenských včelárskych kalendárov, 1960 Zápisníka včelára. Autor početných článkov, v ktorých propagoval uplatňovanie nových vedeckých poznatkov vo včelárstve. Roku 1926 zakladateľ a tajomník Včelárskeho ľudového družstva v Prievidzi. Samostatne vydal: Slovenský včelár (Bratislava 1931), spoluautor J. Zemaník; Normalizovaný slovenský úľ (Trnava 1939); Plemenný chov včiel (Trnava 1940); Včelárstvo (Bratislava 1953). Od roku 1926 bol funkcionár Krajinského ústredia včelárskych spolkov na Slovensku, od 1935 vedúci odboru pre plemenný chov, roky 1936-38 predseda celoštátneho Zväzu zemských ústredí včelárskych spolkov v ČSR. Od 1938 roku prvý podpredseda, 1939-57 predseda Ústredia slovenských včelárskych spolkov v Prievidzi.
Obtulovič, Ľudovít- právnik, redaktor (9. 3.1902 Tvrdošín - 22. 7.1968 Bratislava). Študoval na Gymnáziu v Trstenej a v Spišskej Novej Vsi. Právo absolvoval na Karlovej univerzite v Prahe, kde bol členom Voľného združenia a DAVu. Po štúdiách pôsobil ako advokátsky koncipient v Užhorode, potom advokát v Nových Zámkoch (do roku 1939) a v Bratislave. Právny zástupca Spolku sv. Vojtecha, v období totality prenasledovaný. Roku 1947 uväznený a odsúdený na 8 rokov. V rokoch 1924-26 vydavateľ a zodpovedný redaktor časopisu DAV.
Pontuch, Anton- lekár, univerzitný profesor (16.2.1915 Budapešť-17.8. 1989 Bratislava). Domovom mu až do ukončenia štúdií bola dedinka Medvedzie, rodisko matky Johanny Medveckej-Marinkovej, kde od roku 1916 žil s rodičmi. Jeho otec mal malú stolársku dielničku v Tvrdošíne. Gymnaziálne štúdiá absolvoval v Trstenej a Ružomberku. Univerzitné štúdiá ukončil na Lekárskej fakulte v Bratislave. Po promócii pracoval na chirurgických oddeleniach a od roku 1944 na I. ženskej klinike v Bratislave. Tu prežil celý svoj plodný lekársky život až na obdobie rokov 1967-71, keď viedol Katedru a gynekologicko-pôrodnícku kliniku v Martine. Svoje vedomosti a dlhoročné skúsenosti rád odovzdával poslucháčom medicíny, lekárom a svojim spolupracovníkom. Rád chodil na zdravotno-výchovné prednášky a článkami popularizoval vedecké poznatky. Za svoju svedomitú a obetavú prácu obdržal mnohé vysoké pocty, ocenenia a vyznamenania. Bol výborným klinikom a vedeckým pracovníkom. Dôkazom intenzity jeho vedeckovýskumnej práce je veľký počet vydaných publikácií.
Račkay, Maximilián (Rácskay, Ratskay)- maliar (2. 6. 1806 Zázrivá - 15. 7. 1872 Tvrdošín). Pochádzal z výtvarnícko-remeselníckej rodiny. Od roku 1827 študoval na výtvarnej akadémii vo Viedni. V rokoch 1830-71 pôsobil na Orave, v Liptove. Roku 1868 bol podrichtárom a roku 1871 členom školskej stolice a výborníkom v Tvrdošíne. Z jeho tvorby sa zachovali viaceré sakrálne práce pre r. k. kostol v Hybiach (1843), v Zubrici (okolo 1857), v Liptovskej Revúcej (1860), v Kňažej (1867), v Liesku, Habovke; maľoval žánrové obrazy zo života oravského ľudu so silným sociálnym akcentom (Rekvirácia, Slovenský poddaný, Oráč). Vytvoril aj sériu 14 farebných ilustrácií pre pripravovanú monografiu Daniela Szontágha o Oravskej župe. Jeho diela sú v zbierkach Galérie hlavného mesta SR Bratislavy, v Etnografickom ústave SNM v Martine a v Néprajzi múzeu v Budapešti. Jeho tvorba má národopisno-dokumentačný význam.
Romančík, Viktor- právnik, publicista (25.11.1898 Tvrdošín -15.5.1938 Bratislava). Právo študoval v Ostrihome a na Karlovej univerzite v Prahe. Ako novinár pôsobil v Prahe, ako advokát v Piešťanoch. Roku 1920 bol členom plebiscitnej komisie na Orave.
Róna, Žigmund (pôv. Neumann) - meteorológ, klimatológ (13. 12. 1861 Tvrdošín - 22. 10. 1941 Budapešť). Študoval v Kremnici, 1877-83 matematiku a fyziku na Vysokej škole polytechnickej v Budapešti. Roku 1894 získal pedagogickú aprobáciu. Pôsobil ako stredoškolský profesor v Budapešti, od roku 1899 asistent, od 1910 zástupca riaditeľa, 1912-27 riaditeľ krajinského ústavu pre meteorológiu a zemský magnetizmus v Budapešti. Zakladateľ modernej klimatológie v Uhorsku. Autor prvej učebnice modernej klimatológie. Roku 1925 bol zakladajúci člen a prvý podpredseda Uhorskej meteorologickej spoločnosti.
Sartorius, Eliáš (Krajčovic, Sartoris) - náboženský spisovateľ, učiteľ (1. polovica 17. storočia asi Tvrdošín - 5. 1. 1706 Jelšava). Jeho otec Juraj Sartorius (?-1669) bol v rokoch 1650-58 evanjelickým pastorom v Tvrdošíne. Navštevoval šľachtickú školu Jánokych v Hrachové, školy v Štítniku a v Kameňanoch. Študoval na evanjelickom kolégiu v Prešove. Pôsobil ako rektor školy v Liptovskom Jane, potom v Štítniku, od 1685 v Jelšave, 1687 v Mošovciach, 1691 v Necpaloch, 1694-1704 opä? v Štítniku, od 1704 evanjelický farár v Jelšave. Učiteľské stanice menil v dôsledku prenasledovania v období protireformácie. V Necpaloch a v Štítniku písal latinské evanjelické duchovné hry, v ktorých spracúval vieroučnú tematiku.
Scaevola, Juraj (Scavola) - pedagóg, notár (17. storočie). V rokoch 1640-56 pôsobil v Tvrdošíne a bol prvým známym riaditeľom evanjelickej mestskej školy, na ktorej po ňom učil Jonáš Petrosolinus (1666), Gregor Hámerník pôvodom z Trstenej (1674) a ďalší. Popri pedagogickom povolaní zastával funkciu mestského notára (zapisovateľa) a jeho zápisy sa zachovali v mestskej knihe Tvrdošína. Posledný jeho zápis z 29. 1. 1642 zaznamenáva listiny, ktoré odovzdal pri skladaní svojho úradu richtárovi mesta Jánovi Greňovi (chotárne listiny s Trstenou, Bobrovom, ako aj staré kráľovské listiny o výsadách mesta Tvrdošín).
Schűrger, Juraj (5.7.1924 v Rožňave - 27.7.2009 v Tvrdošíne). Študoval na Strojníckej priemyselnej škole v Košiciach a na gymnáziu v Rožňave. Bol nadšeným milovníkom - zberateľom umenia, galeristom a umeleckým ramárom. Spolu so svojou manželkou Cecíliou, ktorá mu bola nesmiernou oporou a podporovala ho vo všetkých jeho aktivitách, bol aj zakladateľom jednej z prvých súkromných galérií na Slovensku.
Počas svojho aktívneho a plodného života sa venoval aj mnohým iným oblastiam. Pracoval ako technik na ČSAD, neskôr zakladateľ vývojového strediska cestnej dopravy na ČSAD, kde bol vyhodnotený ako najlepší zlepšovateľ v kraji. Bol projektantom, konštruktérom a staviteľom. Popri tom bol aj významnou osobnosťou športového diania, angažoval sa za rozvoj bežeckého lyžiarstva na Orave. V roku 1970 na Majstrovstvách sveta v lyžovaní vo Vysokých Tatrách vyvinul a vyrobil prvé hydraulicky ovládané závesné zariadenie na snehovú úpravu bežeckých lyžiarskych tratí. Zaslúžil sa o výstavbu bežeckých tratí a zjazdovky v Roháčoch. Celý jeho život bol spojený s výtvarným umením – začiatky sa spájajú so stretnutím s maliarkou M. Medveckou, ktoré sa rozvinulo do hlbokého priateľstva a dlhoročnej spolupráce, neskôr aj s ďalšími výtvarníkmi Slovenska. S Ctiborom Belanom úzko spolupracoval na niekoľkých zaujímavých projektoch, s prof. D.Millym a J. Alexym vytvorili špeciálny šeps na maliarske plátna, ktorého farbostálosť potvrdili laboratóriá Národnej galérie v Prahe na 500 rokov. Jeho snom bolo vybudovanie modernej ART GALÉRIE Schürger v Tvrdošíne, čo sa mu v roku 2008 aj podarilo. Jeho plodný život bol naplnený láskou, prácou a uznaním. Za podporu umenia mu bola udelená Cena Masarykovej akadémie umenia, ktorej nositeľmi sú aj také osobnosti ako Miloš Forman, Luciano Pavarotti, prof. Stanislav Libenský a ďalší.
Szilárd, Louis- Dňa 23.12.1860 sa v Tvrdošíne v židovskej poľnohospodárskej rodine narodil Louis Spitz. O štyridsať rokov neskôr, v roku 1900, si, ako budapeštiansky stavebný inžinier, na nátlak uhorskej vlády na ľudí s nemeckými menami, zmenil priezvisko na maďarské Szilárd. V roku 1898 sa jemu a jeho žene v Budapešti narodil syn Leo Spitz, který mal od roku 1900 tiež nové meno Leó Szilárd.
Po odchode z Maďarska roku 1919 sa syn tvrdošínskeho rodáka Louisa Szilarda začal písať bez dĺžňov ako Leo Szilard. V roku 1933 vo Veľkej Británii objavil uvoľňovanie atómovej energie pomocou neutrónovej reťazovej reakcie, v roku 1939 v Spojených štátoch pomocou podpisu svojho slávneho kamaráta Alberta Einsteina pod svojím dopisom efektívne upozornil amerického prezidenta F. D. Roosevelta na hrozbu vývoja atómových zbraní v nacistickom Nemecku, a urobil aj množstvo iných významných vecí, ktoré ovplyvnili vývoj fyziky, molekulárnej biológie aj dejín dvadsiateho storočia.
Otec tvrdošínčana Louisa Szilarda (Spitza), starý otec vedca Lea Szilarda, bol poľnohospodár Samuel Spitz z Veličnej. Jeho žena, z židovskej rodiny v Malatinej, sa za slobodna volala Leontina Klopstocková (lekár Robert Klopstock, kamarát spisovateľa Franza Kafku, bol jej prasynovcom). Novomanželia sa pobrali hospodáriť do Tvrdošína, kde sa im narodil syn Louis, ale ako pribúdalo detí, malé hospodárstvo ich nestačilo uživiť a po niekoľkých rokoch sa začalo sťahovanie rodiny na rôzne miesta na Slovensku, kde sa podnikavému Samuelovi Spitzovi niekedy viacej a niekedy menej darilo uživiť celú rodinu. Štyria synovia chodili do židovských po nemecky vyučujúcich škôl prvého stupňa, dcéry boli doma a podľa finančnej situácie ich niekedy učili domáce učiteľky. Deti vonku čo to pochytili zo slovenčiny, ale doma sa rozprávalo po nemecky a čítala sa nemecká literatúra.
Ako desaťročný nastúpil Louis Spitz na maďarské Kremnické gymnázium a začalo sa mu trápenie s maďarčinou. Po maturite roku 1880 odišiel študovať inžinierstvo do Budapešti, štúdium mu išlo dobre a po dokončení začal kariéru stavebného inžiniera a neskôr aj stavebného podnikateľa. Jeho hlavným oborom boli železničné mosty. Po maďarsky síce nehovoril dobre, ale to nebolo na prekážku, aby sa mohol dvoriť svojej veľkej láske a budúcej manželke Tekle Vidorovej, dcére budapeštianskeho lekára a činovníka židovskej obce Sikmunda Vidora, pretože aj ona bola z pôvodne po nemecky rozprávajúceho prostredia (otec sa pred pomaďarčením mena volal Lustig). Po svadbe sa im narodili tri deti, najprv chlapci Leo a Bela a nakoniec aj dievčatko Rozsi (neskôr v USA Rose).
Ak medzi Louisom Szilárdom a jeho ženou Teklou dochádzalo v manželstve k zriedkavým nezhodám, bolo to vždy okolo zásad na výchovu detí. Mama vychovávala deti pomocou rozprávok v zmysle najvyšších ideálov, pre skromnosť, česť, pravdu a altruistické sebaobetovanie vlastného života ľudskej spoločnosti. Deti pod maminým dozorom cez týždeň chodili skromne obliekané a jedli obyčajné jedlá. Nie tak cez voľné dni, kedy na ne mal čas otec, bral ich na výlety a sem tam im kúpil aj nejaké maškrty, ktoré boli jemu v jeho detstve odopreté. Okrem dostatku literatúry ich zahrňoval aj inými vecami, ktoré rozvíjajú u detí zvedavosť a kreativitu. Neposlal deti na prvý stupeň školy, ale ako bolo vtedy umožnené, deti sa učili doma s domácimi učiteľmi a iba raz za rok sa museli podrobiť skúšaniu v škole. V roku 1912 Louis Szilard dokonca na niekoľko rokov prerušil prácu vo svojej profesii, aby mohol sám doma intenzívne učiť deti algebru a ďalšie časti matematiky vyššieho stupňa. Tu možno vidieť príspevok Louisa Szilarda pre svetovú históriu. Nielen že bol úspešným stavebným inžinierom a láskavým oteckom výnimočného vedca Lea Szilarda, ale navyše práve on to bol, kto u svojho syna objavil a rozvíjal veľký talent na matematiku, naučil ho dôležité základy a v ďalšom štúdiu ho všemožne podporoval.
Keď preskočíme niekoľko rokov, Leo Szilard nemohol dokončiť štúdium elektroinžinierstva na Budapeštianskej technike, lebo musel narukovať do prvej svetovej vojny. Po vojne v silne polarizovanej maďarskej spoločnosti mal viacej sympatií pre rôznych socialistov vrátane komunistu Belu Kuhna ako pre ich protivníkov, roajalistov a nacionalistov. Po nástupe Horthyho k moci v roku 1919 tak bol u nových úradov v podozrení, či nie je nepriateľský ľavicový aktivista a bol po prvý raz (a nie naposledy vo svojom dlhom živote) sledovaný tajnou políciou, ktorá ale nakoniec dospela k záveru, že sa „nejedná o komunistu“. Aj tak už nemohol pokračovať v Budapešti v štúdiu tiež pre svoj židovský pôvod, takže na konci roku 1919 ušiel po Dunaji na výletnom parníku z Budapešti cez Bratislavu do Viedne a onedlho vlakom ďalej do Berlína, kde už v priebehu štúdia zahájil svoju vedeckú dráhu po boku ľudí ako Albert Einstein, Max Planck alebo Max von Laue. Po nástupe Hitlera k moci v roku 1933 odišiel posledným nekontrolovaným vlakom do Viedne a onedlho do Londýna.
Leo Szilard nedostal nikdy Nobelovu cenu, hoci ju viacej ráz zasluhoval. Nevolá sa po ňom žiadny nový prvok v periodickej tabuľke, hoci v dobe objavovania prvých transuránov (neptúnium, plutónium a ďalšie) patril medzi nukleárnymi fyzikmi k absolútnej špičke a prvý z nich si uvedomoval strategický význam, konkrétne možnosti výroby a nutnosť organizovaného utajovania objavov. V týchto veciach sa po niekoľko rokov enormne angažoval. Po Leovi Szilardovi sa nevolá ani žiadna fyzikálna jednotka, hoci on prvý odvodil vzorec pre vzťah úbytku entropie v termodynamickej sústave pôsobením určitého množstva informácie a prvý definoval najmenšie množstvo informácie (dnes ’bit’).
Za svoje povojnové vystupovanie proti nukleárnemu zbrojeniu dostal Leo Szilard niekoľko vyznamenaní od rôznych organizácií, ale z oficiálnych miest bola veľká snaha minimalizovať jeho miesto v histórii, vrátane gumovania jeho mena v encyklopédiach. Nečudo, keď niekoľko týždňov pred Hirošimou spísal petíciu za nepoužitie atómovej bomby na japonské mestá, a hoci túto petíciu podpísalo aj ďalších 68 vedcov z uzatvorenej skupiny pracovníkov vojnového programu Manhattan, vedúci projektu generál Leslie Groves ju neukázal prezidentovi, ale zatvoril do trezora, kde musela dlhé roky čakať na odtajnenie. Povojnovú satirickú sci-fi poviedku Lea Szilarda „Súdili ma ako vojnového zločinca“ (je súčasťou knihy poviedok „Hlas delfínov“) preložil jeden kolega Andreja Sacharova do ruštiny, a na Andreja Sacharova, vtedy vedúceho vývojára sovietskych termonukleárnych zbraní, mala údajne práve táto poviedka rozhodujúci vplyv na zmenu názoru a znamenala začiatok jeho odporu proti nukleárnemu zbrojeniu a neskôr proti celému politickému systému.
Mama Lea Szilarda, Tekla, zomrela v Budapešti pred druhou svetovou vojnou, zvyšok rodiny sa postupne rôznymi cestami dostal do Spojených štátov. Tam sa potom otec Lea Szilarda, tvrdošínsky rodák Louis Szilard (Spitz), dožil veku 95 rokov a zomrel v roku 1955.
Ševčík, Šimon- bernolákovec, katolícky kňaz (20. 10. 1759 Tvrdošín - september 1804 Veselé pri Piešťanoch). Študoval teológiu. Pôsobil ako kaplán v Novom Meste nad Váhom, od roku 1792 farár vo Veselom pri Piešťanoch. Podporovateľ bernolákovských národných a jazykových snáh, v rokoch 1793-95 člen Slovenského učeného tovarišstva.
Škarvan, Albert- lekár, spisovateľ (31. 1. 1869 Tvrdošín-26. 3.1926 Liptovský Hrádok). Základné školy skončil v rodnej obci, gymnaziálne štúdiá najprv v Levoči, potom v Spišskej Novej Vsi a Kežmarku v rokoch 1878-1886. Rok študoval medicínu na lekárskej fakulte peštianskej univerzity (1886-87). Od roku 1887 na pražskej univerzite, kde sa dostal do kruhu slovenskej študentskej spoločnosti organizovanej okolo spolku Detvan. Po dvaapolročnom štúdiu v Prahe odchádza dokončiť medicínu na univerzitu do Innsbrucku, kde študoval aj jeho priateľ Dušan Makovický. Tu ho aj v roku 1894 promovali za doktora medicíny, čím sa mu otvorila cesta nového života. V jeseni toho istého roku musel však dokončiť polročnú vojenskú službu v garnizónnej nemocnici v Košiciach, kde prekonal vnútorný zápas, ktorý viedol k odopretiu vojenskej služby 7. 2. 1895. Po odopretí služby ho uväznili a 4. 7.1895 odsúdili na 4 mesiace väzenia, degradáciu a stratu lekárskeho diplomu. V takejto situácii žil Škarvan najmä v rodnom kraji; preto mu prišlo veľmi vhod pozvanie priateľa Čertkova do Ruska v júni 1896. Zdržiaval sa v Jasnej Poľane, Moskve a Petrohrade v blízkosti Leva Nikolajeviča Tolstého. Tu plánoval opísať svoje vojenské zážitky a skúsenosti. Začiatkom roku 1897 musel opustiť Rusko. Usadil sa s Čertkovovcami v Anglicku. Tu sa venoval literárnej a prekladateľskej činnosti. Roku 1898 napísal po rusky prvé znenie svojich vojenských zápiskov, ktoré vydal Čertkov v Anglicku v tom istom roku pod názvom Moj otkaz ot vojennoj služby. Jeho dielo bolo spracované v troch slovenských verziách. Roku 1898 sa presťahoval do Švajčiarska. Popri vlastnej literárnej činnosti sa intenzívne venoval prekladateľskej činnosti. Začiatkom roku 1910 sa vrátil na Slovensko. Ako obetavý lekár si získal obdiv a úctu okolia. V kruhoch maďarskej šovinistickej spoločnosti sa stal terčom upodozrievania z panslavizmu. Po vypuknutí prvej svetovej vojny ho župní páni dali sledovať a na základe intríg ho obvinili z vlastizrady a 11. marca 1915 uväznili, neskôr len internovaný. Domov sa vrátil koncom roka 1918.
Šmálik, Štefan- regionálny historik, katolícky kňaz (17. 12. 1908 Šuňava -21. 12. 1991 Oravský Biely Potok). Základnú školu navštevoval v Šuňave. V rokoch 1921-23 študoval na Reálnom gymnáziu v Levoči, 1923 -26 v Spišskej Novej Vsi, 1926-29 na lýceu v Dijone vo Francúzsku, 1929-34 teológiu na Vysokej škole bohosloveckej v Spišskej Kapitule. Za kňaza bol vysvätený roku 1934. Ako kaplán pôsobil v Tvrdošíne do roku 1937, kde mu mesto udelilo roku 1938 čestné občianstvo. Po krátkom kaplánovaní v Liptovskom Mikuláši bol v rokoch 1938-46 farárom v Hybiach a v roku 1946 sa stal profesorom 1. štátneho gymnázia v Bratislave. Zároveň študoval na Filozofickej fakulte UK. V roku 1951 bol zaistený a roku 1954 odsúdený za údajnú špionáž a velezradu na 13 rokov odňatia slobody. Roku 1962 bol amnestovaný a prepustený z väzenia. V rokoch 1962-65 pracoval ako skladník v podniku Mlyny a cestovinárne v Spišskej Novej Vsi. V roku 1965 sa stal kaplánom v Spišskom Podhradí. Správcom farnosti v Liptovskom Trnovci bol v rokoch 1966-71. Od roku 1971 do 1983 bol farárom v Tvrdošíne a v roku 1983 v Oravskom Bielom Potoku. Popri dušpastierskej a pedagogickej činnosti sa venoval regionálnemu výskumu Oravy a Spiša. V rokoch 1934-37 uverejňoval v Našej Orave sériu článkov pod názvom Pokusný náčrt monografie Tvrdošína. V časopise Svornosť publikoval nedeľné kázne, v rokoch 1938-46 vydával štvrý ročník Posol hybskej farnosti. Po prepustení z väzenia uverejňoval články o dejinách Spiša v novinách Spišské hlasy. Výsledky svojho bádania zanechal v rukopisnej štúdii o histórii mesta, ktorú spracoval spolu s Jozefom Krupom, bývalým učiteľom. Bol členom Spolku spišských historikov.
Šperlágh, Anton- učiteľ, publicista (1874 Tvrdošín - 26. 11. 1943 Bratislava). Národne orientovaný učiteľ, vyhlásený za pansláva a prepustený z učiteľských služieb uhorskými úradmi. Publikačné činný písal články o školstve v Poľsku (Slovenská politika, 5. 7. 1925), o Telocvičnej jednote Sokol v Tvrdošíne (Naša Orava, 16. 2. 1920) a i.
Vaňková, Vlasta- kultúrno-osvetová pracovníčka, úradníčka (6.1.1924 Tvrdošín - 13.5.2005 Dolný Kubín).Študovala na ekonomickej škole v Martine, od r.1945 pôsobila ako učiteľka na Orave, neskôr ekonómka podniku Jednota a Mestského národného výboru v Námestove. Angažovala sa v spolku Živena a v Slov. zväze žien. Venovala sa organizovaniu divadelných krúžkov a v práci s mládežou, zaslúžila sa o zachovanie oravského folklóru.
Tmák, Jozef- botanik (narodil sa 6. 7. 1834 v Tvrdošíne). Študoval na Gymnáziu v Banskej Bystrici, potom prírodopis a chémiu na univerzite v Kluži. V rokoch 1887-91 bol profesorom prírodopisu, matematiky, zemepisu a slovenčiny na Gymnáziu v Banskej Bystrici. Od roku 1891 bol gymnaziálnym profesorom v Sibiu. Venoval sa štúdiu flóry banskobystrického okolia a kveteny severnej časti Zvolenskej župy, o čom publikoval štúdie a články v odborných časopisoch. Zomrel 13. 3. 1896.
Za obsah a správnosť zodpovedá : Mgr. Čelková
Návštevnosť:
ONLINE:7
DNES:322
TÝŽDEŇ:5596
CELKOM:2661530
Po | Ut | St | Št | Pia | So | Ne |
---|---|---|---|---|---|---|
30 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 |
7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 |
14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 |
21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 |
28 | 29 | 30 | 31 | 1 | 2 | 3 |