Július Chalupa, človek so srdcom na dlani

V nedeľu (28.6.) bude sv. omšu o 9:00 hod celebrovať Mons. Anton Fabián. Obetovaná bude za † vdp. Júliusa Chalupu. V Chlebniciach bude sv. omša v piatok (26.6.) o 18:00 hod.

Július Chalupa sa narodil 8. 1. 1950 v Chlebniciach. Po skončení Strednej všeobecno-vzdelávacej školy v Dolnom Kubíne v roku 1968 nastúpil na Cyrilo-Metodskú bohosloveckú fakultu v Bratislave. V roku 1973 prijal kňazskú vysviacku a nastúpil na krátky čas do Liptovskej Lužnej ako kaplán. Po návrate zo základnej vojenskej služby sa kvôli politickej situácii tej doby nemohol vrátiť na svoje prvé kaplánske miesta, ba ani do Liptovského okresu. Po štyroch mesiacoch mimo pastorácie však nastúpil v roku 1976 ako kaplán do Podolínca, v roku 1978 do Smokovca a v roku 1980 bol vymenovaný za farára pre farnosť Tvarožná. Jeho posledným pôsobiskom sa v roku 1987 stal Tvrdošín, kde 24. 6. 1991 náhle zomiera vo veku 41 rokov. Za jeho krátkeho pôsobenia zanechal v srdciach veriacich veľký dojem, a mnohí naňho spomínajú dodnes. Veď aj posledná spomienka naňho sa spája s udalosťou, ktorú sám inicioval - s Batôžkovou slávnosťou, ako nazval piknik pre deti a ich rodičov. V kartónových krabiciach starostlivo niesol čerstvo napečené koláčiky, len aby sa nepopučili. Toto malé gesto je svedectvom toho, aký ambiciózny a húževnatý človek to bol. Vitalita jeho osobnosti mu nedovoľovala žiť polovičato, ani priemerne. Zaslúžil sa o stavebné a terénne úpravy v okolí kostola Najsvätejšej Trojice, za jeho pôsobenia bol vymenený starý organ za nový, vymenené boli lavice, stál pri úprave interiéru novopostaveného domu smútku, osobne sa zapájal do sadenia stromčekov pri brigádach, v orgánoch mesta bol členom Rady starších. Na jeho mnohé aktivity si spomína aj primátor mesta Ivan Šaško: „Stretávali sme sa takmer každý deň, veľa sme sa rozprávali. Bol to veľmi pracovitý človek. Za krátku dobu v Tvrdošíne urobil toho veľa. Spolupracovali sme pri výstavbe domu smútku, pri rekonštrukcii dreveného kostola, v hlavnom kostole zreštauroval sochy, obrazy, krížovú cestu a mnohé ďalšie spoločné aktivity v meste. Za ten čas sa z nás stali blízki priatelia a aj preto sme rozhodli, hoci je pochovaný v rodnej obci, za jeho záslužnú prácu mu v cintoríne postaviť pomník, pri ktorom sa stále pristaví veľa ľudí a zaspomína si na neho.“ Veľkým zážitkom pre veriacich boli aj homílie, teda kázne počas svätej omše. Nový rok začínal slovami: „Dostal som poštou jeden zaujímavý recept na varenie radosti. Vezmeme si dvanásť mesiacov. Poriadne ich očistíme od zachmúrenosti, od puntičkárstva, strachu a zhonu. Každý mesiac sa rozdelí na tridsať alebo tridsaťjeden dielikov, takže zásoba nám vystačí na celý rok. Potom si každý deň upravíme takto: jeden diel práce, dva diely dobrej nálady, tri vrchovaté lyžice optimizmu, porciu dôvery v Boha, jednu čajovú lyžičku znášanlivosti, zrnko trpezlivosti a štipku ohľaduplnosti. Netreba zabudnúť, že toto všetko sa musí bohato zaliať milovaním. Takto pripravené prizdobíme kytičkou pozornosti. Servírujeme a podávame s milým úsmevom a priateľským slovom.“ Jeho kázne, hoci boli dlhé, vždy so sebou prinášali posolstvo, mali duchovnú hĺbku a boli skutočnou posilou vo viere a živote každého. Vyzýval ľudí milovať svojich blížnych, konať dobré skutky, vyhýbať sa sebectvu. Jednou z takýchto kázní bola aj tá z Veľkonočnej nedele: „Ježiš Kristus prichádza na túto Zem a hovorí: Prijmite Ducha Svätého! Prijmite milovanie Trojjediného Boha! Prijmite starosť Božiu a vašu radosť! Hneď by sme povedali: „Áno, Bože, prijmeme Ťa, staraj sa o našu radosť!“ Lenže tu je háčik. Totiž Trojjediný Boh sa nechce starať o našu radosť bez nášho pričinenia. Chce, aby Tvrdošania jeden druhému poskytli náruč milovania. A cez Ducha Božieho, v Ježišovi Kristovi nám chce pomáhať, aby sme vedeli v sebe vytvárať milovanie. Aby sme vedeli vytvárať jeden pre druhého milujúcu náruč. Aby sme jeden v druhom vedeli búrať melanchóliu, smútok a utrpenie. Lenže ak si poviete Toto je ono! Mali by to Tvrdošania robiť pre mňa, iní si povedia: To je ono, mali by to robiť pre mňa. Potrebujeme posilu k tomu, aby sme vedeli milovať druhých.“ Jeho homílie boli nadčasové. Aj po rokoch sa v nich odzrkadľuje život jedinca aj spoločnosti. Vidíme v nich návod na šťastný život, alebo skôr návod, ako urobiť šťastných tých okolo nás. Návod ako žiť, počúvať, milovať a šíriť posolstvo radosti. V publikáciách Posila v slove, kde sú spísané jeho kázne sa môžeme vrátiť späť v čase a zaspomínať si na kňaza, človeka, čo veril v ľudské dobro a nabádal k jeho šíreniu.

Posila v slove: 

Trojjediný Bože, do svojich dní, týždňov a rokov mám nádej na hodnotný a krajší život. Lenže viem, pane, že ten sám nepríde. Musím vložiť doň svoje srdce. Duchu Svätý, Ty sila a elán Trojjediného Boha, pomáhaj nám kriesiť druhých k radosti a tým kriesiť aj našu radosť. Pomáhaj nám, aby sme žili v podmienkach vzťahu, aby toto bol znak našej viery, že sa máme navzájom radi. Pomáhaj nám, aby sme vytvárali spolu s Tebou ľudskú lásku, v ktorej sa môžeme spojiť na večnosť, Bože, s Tvojou láskou! Pomáhaj nám v tom. Július Chalupa