Aktuality - 16.11.2018 Slávnostné odhalenie novej pamätnej tabule

FOTOGALÉRIA.

Marek Frauwirth žil v Tvrdošíne a chodil tu do základnej školy. Neskôr, v roku 1926, odišiel študovať na strednú školu do Banskej Bystrice a potom na vysokú školu do Prahy. Marek Frauwirth bol mimoriadne nadaný. Hral na husliach, gitare, rád recitoval a veľa cestoval. Bol mladý, pekný a miloval život. Napriek tomu zomrel rukou vraha. Keď Nemci 17. novembra 1939 zatvorili všetky české vysoké školy, Adolf Hitler dal na výstrahu popraviť 9 mladých ľudí, zväčša študentov. Bol medzi nimi jediný Slovák – Marek Frauwirth z Tvrdošína. Vtedy mal 27 rokov a celý život pred sebou.

Krátka ukážka z knihy Jozefa Leikerta „Rozčesnutý čas Mareka Frauwirtha“:

„Milý Marek, veľmi ma mrzí, že Ťa ľudia nepoznajú, ale kladiem si otázku, či Ťa ja vôbec poznám. Tých niekoľko informácií o Tebe je ako kvapka v mori. Čo-to viem z Tvojich denníkov, ktoré ma fascinujú a zároveň mrazia, len čo si na ne spomeniem. Sú krásnym, čistým zrkadlom, v ktorom sa všetko odráža. Radosť, priam detská radosť zo života. Krása, ktorú si tak miloval a neustále objavoval. Očami, rukami, sluchom, ale predovšetkým srdcom. Veľkým srdcom. Celý život si miloval azda aj svojich neprajníkov a zlých ľudí. Hovorieval si, že svojím spôsobom sú všetci ľudia dobrí. A máš pravdu, zlými sa predsa nemohli narodiť, k zlu, nenávisti ich musel niekto doviesť.

V Tvojom zrkadle vidím aj bolesť, zúfalstvo, beznádej, ktoré si musel prežiť, keď si sa dozvedel, že budeš zastrelený. O tom síce vo svojich denníkoch nepíšeš, ale muselo to byť hrozné. Pozerať sa do hlavní smrtiacich zbraní a vedieť, že o pár sekúnd nebudeš medzi živými. Ako Ti bolo? Viem, že jeden z popravených, Václav Šafránek, volal mamičku, aspoň tak som o tom čítal. Koho si volal Ty? Otca, ktorého si nadovšetko miloval, alebo starostlivú matku? Určite Ti vtedy ani nenapadlo, že z vašej rodiny zomrieš prvý potupnou smrťou.

Po nikom z deviatich popravených z Akcie 17. november 1939 som toľko nepátral ako po Tebe, Marek. Nie iba preto, že si bol Slovák a zdá sa, zo všetkých popravených najpokrokovejší, aj keď to tiež zohralo svoju úlohu. Hneď, ako som začal zbierať materiály o týchto smutných udalostiach, si mi bol sympatický a zaujali ma Tvoje názory. Imponovalo mi, že si miloval poéziu, divadlo, mal si rád dievčatá a dobré vínko. Bol si vtipný, šarmantný a mimoriadne šikovný. K dievčatám si bol vždy galantný, ale korektný si bol aj k spolužiakom a kamarátom. Vo všetkom sa vraj dalo na Teba spoľahnúť. Tí, čo Ťa poznali, tvrdili, že si nikdy nesklamal. Z toho usudzujem, že si bol charakterný, čestný a priamy chlap. Pre to a ešte pre všeličo iné som chcel vedieť o Tebe viac, než prezrádzajú niekoľkoriadkové dobové policajné a gestapácke hlásenia, ktoré sú nejasné, neurčité, nepresné, miestami mylné a často poprekrúcané.

Priznám sa, že si mi nedal spávať už pri písaní prvej knihy o udalostiach 17. novembra 1939. Odvtedy často o Tebe rozmýšľam. Kým si vlastne bol a ako si sa dostal medzi deviatich popravených? Na túto otázku, či skôr prosbu o vysvetlenie, mi dlho nikto nevedel odpovedať. Zbytočne som chodil a vypytoval sa. Z Tvojej rodiny dávno nikto nežije, matku s otcom Ti umučili v Osvienčime, dvoch bratov v Majdaneku. Sestra s dvomi deťmi našli smrť pri potlačení SNP neďaleko Vrátnej doliny. Zabili tam aj Tvoju švagrinú, manželku brata Jozefa. Vojnu prežil iba Jozef, ktorý prešiel ôsmymi koncentrákmi a druhý brat Maximilián, ukrývajúci sa v oravských lesoch. Dnes už ani jeden z nich nežije. Dávno zomrela aj Tvoja najstaršia sestra Ružena, ktorá mladá odišla do Ameriky.

Ťažko sa počúva o tom, akou smrťou odišli z tohto sveta Tvoji rodičia a ostatní príbuzní. Ich bolesť trhá uši, zachádza za nechty ako najtuhšia zima. Krutý a nezmyselný fašizmus sa mohol zrodiť len v chorých hlavách. Koľko nevinných ľudí prišlo o život a koľko ďalších nevinných trpelo a trpí dodnes.“

V roku 1965 bola na tejto budove odhalená pamätná tabuľa Marekovi Frauwirthovi. Podľa dochovaných fotografií to bola veľká sláva, odhaľovania tabule sa zúčastnilo veľa ľudí, najmä študentov a žiakov. Po 17. novembri 1989 tabuľu ktosi neuvážene zvesil, stratila sa a pravdepodobne už neexistuje. Spisovateľ a básnik Jozef Leikert, univerzitný profesor a životopisec Mareka Frauwirtha, inicioval vytvorenie novej tabule a jej dnešné slávnostné odhalenie.

Jozef Leikert:            Ctené dámy, ctení páni, milí študenti,

stojíme na mieste, kde pred niekoľkými rokmi, ako povedal moderátor dnešnej slávnosti Fedor Mikovič, bola odhalená obyvateľmi Tvrdošína, pamätná tabuľa Tvrdošínčanovi Marekovi Frauwirthovi. Z vďaky, z úcty, z presvedčenia. Aj keby bolo zaujímavé dozvedieť sa, kto a prečo ju po rokoch zvesil, v tejto chvíli to nie je dôležité, ani podstatné. Podstatnejšie je, že sa tabuľa, aj keď nie pôvodná, vracia na to isté miesto, kde bola predtým. Z vďaky, z úcty, z presvedčenia. Verím, že túto tabuľu už nikto nikdy nezvesí a bude stále pripomínať, že v Tvrdošíne žil Marek Frauwirth, ktorého nezmyselne 17. novembra 1939 v Prahe popravili.

       Prečo musel zomrieť aj Marek, sa nepodarilo zistiť ani mne, hoci som 30 rokov po ňom pátral. Verzií je niekoľko. Najpravdepodobnejšie preto, že na Slovenskom konzuláte v Prahe, kde brigádoval s kamarátom a priateľom Viliamom Černianskym, pochádzajúcim z Kraľovian, vydávali falošné doklady, vďaka ktorým sa zachránilo veľa ľudí utekajúcich z obsadených Čiech a Moravy. V roku 1941 gestapo odhalilo, že bolo vydaných 2214 takýchto dokumentov. Znamená to, že približne toľko ľudí – predovšetkým intelektuálov, bývalých vojakov a ďalších sa zachránilo. Z veľkej časti to bolo vďaka Marekovi Frauwirthovi, ktorý mal iba o pár rokov viac ako naši stredoškoláci.

       Marek zomrel ako martýr 17. novembra 1939. Na 50. výročie zatvorenia českých vysokých škôl, odvlečenia 1200 študentov do koncentrákov, ale aj Frauwirthovej smrti a smrti ďalších 8 kamarátov, bola v Prahe 17. novembra 1989 veľká manifestácia, ktorá odštartovala zmenu politického režimu v Československu. Znamená to, že Marek Frauwirth má nemalý podiel na tom, že žijeme v demokratickej krajine. Aj preto je dobre, že sa pamätná tabuľa vracia na to isté miesto, kde bola 25 rokov umiestnená, ale aj, kde 30 rokov chýbala.

       Vážení priatelia, predovšetkým vy mladí ľudia, urobte všetko preto, aby sa nikdy nevrátilo zlo fašizmu, aby nebola vojna, násilie, nevraživosť. Urobte všetko preto, aby sme žili v mieri a v pokoji. Marek Frauwirth to veľmi chcel. Túžil po láske, ako vy, chcel sa vzdelávať, cestovať, chcel žiť v slobodnej krajine. Veľa z toho máme, ale mnoho z toho môžeme stratiť, keď nebudeme rozumní, tolerantní, znášanliví.

Urobme všetko preto – vážení a milí priatelia – aby smrť Tvrdošínčana Mareka Frauwirtha nebola márna. Poučme sa z nej a žime v opravdivej láske a tolerantnosti. Ak sa nám to aspoň sčasti podarí, rozčesnutý život Mareka Frauwirtha nebol zbytočný. Potom nebudeme musieť ani zvesovať pamätné tabule, ale skutočne a úprimne sa tešiť zo života. Máme na to všetky predpoklady a ja verím, že i chuť a odhodlanie.

Ďakujeme prof. PhDr. Jozefovi Leikertovi, PhD., hlavnému iniciátorovi navrátenia pamätnej tabule Marekovi Frawirthovi.

Rovnako ďakujem aj pánovi Gabrielovi Rehákovi, ktorý tabuľu s úctou a láskou vyhotovil.

Vypočili sme si skladbu Tatiany Tretinovej, ktorá ju skomponovala pre túto slávnostnú chvíľu. Nazvala ju Pocta Marekovi Frauwirthovi.